Svoje telo som vnímala ako nepriateľa, s ktorým musím bojovať

Marcelin príbeh o prekonávaní porúch príjmu potravy je skutočne dychvyrážajúci. Jej strastiplná cesta, o ktorej nám v tomto rozhovore porozprávala, začala ešte keď bola na základnej škole. Začala ma anorektické sklony a odvtedy spadla do tmavej diery bez úniku. Behom približne 10 rokov si prešla 4 poruchami príjmu potravy (PPP) a mnohými ďalšími psychickými poruchami, ktoré išli spolu s PPP ruka v ruke.


marcelkajpg


Chcela by som začať s otázkou, ktorá ma zaujíma asi najviac - Ako by ste popísali vaše pocity, ktoré ste zažívali počas tých mnohých rokov, čo ste trpeli anorexiou, bulimiou, orthorexiou a zachvatovitým prejedaním z pohľadu pacienta, človeku, ktorý nič podobné predtým nezažil? 

,,Cítila som sa akoby uväznená vo svojej hlave, vo svojich temných čiernych myšlienkach a nedokázala som ich zastaviť. Zo začiatku som si to ani neuvedomovala, respektíve si nechcela priznať, že sa niečo so mnou deje. Až keď som do tohto kolotoča PPP úplne spadla a už som nevidela cesty späť a nádej v uzdravenie. Bola to najťažšia kapitola môjho života. PPP mali u mňa spočiatku pomalý a nenápadný priebeh, preto je aj ťažké povedať, kedy sa to u mňa celé začalo. Nikdy som nebola nejaká obézna, len jednoducho trošku plnšia. No môj „hendikep“ mi hlavne moja rodina a okolie dávalo vždy dostatočne pocítiť nepríjemnými poznámkami a vtipmi na moju adresu. A asi tam sa to celé odštartovalo. Samozrejme, mali na to vplyv aj iné okolnosti - rodinné problémy a mnoho iného. To bol asi ten zlomový bod vo mne, keď som si povedala dosť, musíš niečo zo sebou robiť. Na každé jedlo som sa pozerala s plačom, hrôzou a hnevom. Dennodenne som sa vážila alebo kontrolovala v zrkadle, či sa prípadne ručička nepohla smerom nahor alebo odraz v zrkadle mi neukázal, že som tučnejšia. Pohľad na váhu bol pre mňa krutý a ponižujúci. Človek by ani neveril, akým môže byť osobná váha, ten kus umelej hmoty, otrokom. Odvtedy som začala o svojej postave premýšľať celé dni nonstop, neznášala som svoje telo. Aj keď som v podstate nebola až tak tučná, ja som to videla inak. V mojom vnútri  sa začal odohrávať obrovský boj. Moje videnie seba bolo narušené a svoje telo som vnímala ako nepriateľa, s ktorým musím bojovať a postupne som ho začala ničiť a trestať za jeho nedokonalosti. Od dennej váhy závisela moja nálada. Bola som neustále unavená, smutná, bez života, podráždená. Ale paradoxne, v prítomnosti rodiny a priateľov, som sa snažila tváriť prehnane veselo, pozitívne, afektovane. Nasadila som si ,,falošnú masku". Ale moje vnútro doslovne kričalo o pomoc. Z mojej tváre sa pomaly vytrácal úsmev a hlavne večere ho nahrádzal neutíchajúci plač a potoky sĺz. Nedokázala som sa už ani úprimne tešiť a radovať z ničoho. Cítila som hnev, strach, nemohla som spávať. Mávala som depresie, úzkosti, pocity viny a hanby, sebapoškodzovanie, prejavila sa u mňa obsedantno-kompulzívna porucha, sociálna fóbia a panické ataky - kde som sa postupne sociálne izolovala, pretože som sa bála, že v spoločnosti sa o mojom probléme vie a bála som sa, čo si pomyslia ostatní. Pociťovala som hanbu z toho, že mam takúto slabosť a že ma budú druhí súdiť a hodnotiť, ako vyzerám. Vyhýbala som sa taktiež akciám. Bála som sa jesť v spoločnosti, aby si nikto nič nevšimol, aby nekomentovali, koľko a čoho zjem a aby som nemala nejaké obmedzenia. Uzatvorila som sa a ukryla medzi štyrmi stenami svojej izby a prestalo ma čokoľvek zaujímať. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné a racionálne uvažovať. Bola som úplne oslabená, bez energie, nič ma nebavilo a nevládala som už ani vstať z postele. Strácala som zmysel života a chuť tu vôbec byť na tomto svete. Raz som dokonca premýšľala nad tým, že už proste nevládzem a že najjednoduchšie by to bolo jednoducho ukončiť. Neskôr som sa aj žiaľ reálne pokúsila vziať si vlastný život. Je to niečo, čo sa ťažko opisuje, ak si tým človek neprešiel. Počas tohto cca 10-ročného kolobehu záležalo, v ktorej fáze som sa práve nachádzala - či to bola anorexia, bulímia, ortorexia alebo záchvatové prejedanie. Neustále si ma akoby medzi sebou pohadzovali - kto ma v tom čase ovládne a získa nado mnou kontrolu. Podľa toho sa aj trochu odlišovalo moje správanie, pocity a celkové vnímanie. Ale najťažšie som zvládala poslednú časť - záchvatové prejedanie. V izbe som si hromadila tony jedla a snažila som sa zajesť tie strašné pocity v sebe. Myslela som si, že si zaslúžim trpieť a som nehodná lásky a že ma nikto nemá rád. Pri jedle som mala pocit uvoľnenia, vyslobodenia z trápenia a snažila som sa ním vyplniť tu prázdnotu a bolesť v mojej duši, ktorú som si vlastnou sebanenávisťou postupne vyrobila. Neustále som rozmýšľala o jedle, dokonca aj vtedy, keď som nemala hlad. Jedlo bolo pre mňa radosťou a odmenou, riešila som ním zlé aj dobré správy, problémy, nudu či osamelosť. 

Bolo to pre mňa ako droga."



Čo by ste teraz povedali tomu dievčaťu, ktorým ste boli, keď ste si týmto obdobím prechádzali?

,,Hmm... Je to ťažká otázka. Povedala by som jej, že stačí a že je dobrá presne taká, aká je. Že je úžasná, hodná lásky a zaslúži si byť na tomto svete. Že sebahodnota sa neukrýva v čísle na váhe a v odraze zrkadla, ale je to hodnota tvojej unikátnej esencie. Svoju vlastnú hodnotu si môžeš určiť iba ty z vnútra sebaláskou, sebadôverou a sebaúctou. To, akou úžasnou bytosťou vlastne si vo vnútri nepotrebuješ počuť od nikoho viac, než od seba. Lásku , súcit a porozumenie si musíš vedieť dať najprv sama sebe a byť si najlepšou priateľkou. Napíš si, čo sa ti na sebe páči, pochváľ sa za všetko, čo sa ti podarí, začni sa oceňovať, byť k sebe menej kritická a viac sa začni vnímať. Staraj sa o seba a svoje telo s láskou a s vďakou za jedinečnosť, ktorú máš, pretože všetky stvorenia sú dokonalé a jedinečné. Maj seba a svoje telo rada, váž si samú seba a dávaj svojmu telu dostatok živín a obohacuj ho zvnútra. Nauč sa vnímať samú seba ako krásnu a originálnu bytosť. Pamätaj si, že krása pochádza z tvojej energie a vyžarovania a odraz, ktorý vidíš v zrkadle, je iba odrazom tvojej mysle. Záleží len na tom ako si ty pripadáš a presne tak budeš pôsobiť aj navonok. Zvládneš to. Aj keď si bola na dne síl, aj keď sa ti krútil celý svet, aj keď si nevedela, ako z toho celého von. Dáš to. Nie je dôležité, čo si myslia o tebe iní, ale čo si myslíš ty sama. Nesnaž sa zapadnúť do šablóny, keď do nej raz nepasuješ. Treba zo svojej jedinečnosti vyťažiť maximum. Nemusíš byť dokonalá na to, aby ťa ostatní mali radi. Neporovnávaj sa – aj keď na tomto bode ešte stále pracujem. V živote sú dôležitejšie a hodnotnejšie veci, ako neustále premýšľanie nad jedlom. Nakoniec by som sa jej poďakovala za toto obdobie, za každú cestu/lekciu pády a opätovné vstávanie zo dna, skúsenosti, pretože by som nebola teraz tam, kde som a na jednej strane som aj vďačná, že som si tým celým prešla a mala vnútornú silu a odhodlanie sa uzdraviť a prebrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a že moje telo a zdravie ma v tomto procese neopustilo, podržalo a bolo tu pre mňa. Asi ma to všetko malo niečo naučiť. Taktiež je úplne v poriadku požiadať o pomoc trebárs psychológa. Nie je to žiadna slabosť, hanba a tvoje zlyhanie, pretože takisto, ako ideme k lekárovi s chrípkou, je úplne normálne a dôležité si dať dokopy aj hlavu a myseľ. Je totiž neoddeliteľnou súčasťou nás. Aj keď to znie ako klišé, len my tu budeme so sebou žiť a zdravie je to najdôležitejšie. Miluj svoje telo. Život je dar a stojí za to - nie je to samozrejmosť. Neboj sa pocitov a neprehĺtaj ich. Sú tvojím kompasom. Nedus v sebe žiadnu emóciu. Preži ju do hĺbky. Smej sa, plač, ži naplno. Jedlo ti nevyrieši tvoju vnútornú bolesť. Jedlo by ti malo ale slúžiť ako palivo, ktoré ťa živí a pomáha ti cítiť sa lepšie. Užívaj si ho všetkými zmyslami, nič si nezakazuj, nekategorizuj si ho na dobré a zlé a nedeľ si ho za odmenu a za trest. Nie je to náplasť na problémy a negatívne pocity, ktoré nie sú vyriešené. Všetko zlé je na niečo dobré."



Aká je podľa Vás najrizikovejšia skupina, ktorá by mohla podľahnúť poruchám príjmu potravy?

 ,,Podľa mňa sú náchylnejšie k PPP dievčatá a chlapci v dospievajúcom veku, keďže puberta je obdobím dramatických telesných zmien, ale môže sa to objaviť žiaľ v ktoromkoľvek čase, čiže aj v dospelosti. PPP má viacero faktorov, ktoré ovplyvňujú kedy a či vôbec sa ochorenie u ľudí rozvinie. Medzi tie patria napríklad:

  • genetický základ
  • osobnostná predispozícia (vlastnosti ako nízke sebavedomie, perfekcionizmus, ambicióznosť, zameranie na výkon, úzkostlivosť, citlivosť a podobne)
  • tlak okolia a spoločnosti (ktorý nás vo veľkej miere formuje)
  • ťažké životné situácie ako napríklad šikana alebo strata blízkej osoby
  • detské traumy
  • dôraz na telesný vzhľad a výkon ale aj určité skupinové tlaky a postoje
  • pri športovcoch to môže byť tlak zo strany trénera
  • narážky týkajúce sa telesného vzhľadu  
  • nadmerne vysoké očakávania a kritickosť rodičov, výchova, nedostatok starostlivosti, empatie a lásky"


Čo je podľa vás najnáročnejšia časť PPP?

,,Priznať si, že niečo so mnou nie je v poriadku. Ten úprimný rozhovor, čo som mala so sebou,
pretože za to som sa strašne hanbila čo i len vysloviť si v mysli, že mám psychický problém, keďže všade v okolí som počúvala len dogmy o psychických poruchách. Aj keď tá myšlienka prišla, tak som ju úplne potláčala. Taktiež sa zveriť najprv kamoške a potom psychológovi i keď to bolo v konečnom dôsledku strašne oslobodzujúci pocit a konečne som mala nádej a svetlo, že existuje cesta von z PPP a vybrať si cestu liečby. Neveriť viacej tomu odrazu v zrkadle a číslu na váhe, ktorý ma neustále prenasledoval a ponižoval a nedávať mu už silu nado mnou a dokázať sa dotknúť vlastného tela a pozrieť sa naň (hlavne brucha a stehien) s láskou, bez nenávistných myšlienok, hodnotenia a kritiky. A taktiež neustále sa vnútorne motivovať a dodávať si silu, že to zvládnem lebo zo začiatku som na ceste uzdravenia neustále zlyhávala a padala a opäť som podľahla jedlu a uverila tomu hlasu v hlave. A nakoniec tá emocionálna prázdnota, bolesť v duši a pocit bezcennosti, zúfalstvo, ktoré ma až dohnala k tomu si najprv začať ničiť zdravie a telo, sebapoškodzovať sa a nakoniec si vybrať medzi jedlom a životom. Tie temné depresívne dni a noci, keď som už ani nevládala vstať z postele, absolútne nič ma nebavilo a stratila som záujem o všetko, nenachádzala som zmysel a chuť ďalej žiť, rozpadali sami vzťahy naokolo... Bola som úplne uzavretá vo svojom svete a už som nevedela rozoznávať, čo je vlastne realita."



Čo si myslíte, že by pomohlo ako prevencia proti vytvoreniu sa PPP u ľudí?

 ,,Úprimne, na túto otázku sa ťažšie odpovedá, keďže je to dosť individuálne. Podľa mňa by mohlo pomôcť o tejto téme viacej hovoriť či už v médiách, spoločnosti, na školách, ale aj doma v rodinách. PPP môže mať totižto žiaľ až fatálne následky a je podstatné poukázať na reálne príbehy, ako to môže dopadnúť, keď to zájde priďaleko. Vzdelávať deti o tlaku médií, pretože štíhlosť je ponúkaná ako kritérium úspechu v živote. To má vplyv na sebahodnotenie u mladých ľudí, pocit hodnoty vychádza prevažne z atraktívneho vzhľadu. Mladej generácii sa nedostatočne ponúkajú vnútorné hodnoty ako protiváha k ideálu krásy. Malo by sa im skôr pomôcť, aby sa nenechali až tak ovplyvniť tým, čo je prezentované v médiách a aby dokázali rozpoznať čo je skutočné a čo len upravené (vyretušované napríklad na Instagrame a podobne). Ak si napríklad v rodine všimnete, že vaše dieťa pribralo, neupozorňujte na to, respektíve pristupujte citlivejšie a empaticky. V mnohých prípadoch stačí jedna nevinná poznámka na adresu postavy, ktorá mohla byť kľudne povedaná len zo žartu a môže to spustiť kolotoč PPP-ako napríklad u mňa. Dôležité je ho netrestať a nekritizovať, ak aj nejaké to kilo priberie. Je to normálne a stáva sa to určite aj vám. To znamená, že je prirodzené, že i jeho telo sa postupne bude meniť v čase dospievania. Radšej by sa mohli pousilovať byť pre pre dieťa dobrým príkladom zdravých stravovacích a pohybových návykov, keďže rodičia veľmi často prenášajú na dieťa svoje vlastné vzorce správania a postoje k sebe samým a vychutnávali si jedlo i spoločne strávený čas. Rodina veľa krát kladie taktiež príliš veľký dôraz na to, aký dojem vzbudzuje u ľudí. Alebo možno neumožňuje svojím deťom prejavovať emócie, najmä hnev a jednoducho sa tu nehovorí o tzv. "negatívnych emóciách". Často rodičia príliš zasahujú do života dieťaťa, alebo mu počas dospievania nedoprajú dostatok súkromia, kladú vysoké nároky na výkon. Niekedy je rodinná situácia kvôli alkoholizmu alebo iným závislostiam totálne stresová a dieťa sa nedokáže vysporiadať so svojimi pocitmi neistoty, chýba mu emočná podpora. Útechu a ochranu preto hľadá v jedle. Najlepšia prevencia je podľa mňa vychovávať deti k sebaláske a budovať u nich vlastnú sebahodnotu a jedinečnosť, pretože častokrát nízke sebavedomie a nedostatok lásky môže byť príčinou vzniku PPP. Pomôcť im prekonávať problémy s vnímaním vlastného tela a hovoriť s nimi o ich myšlienkach a pocitoch, ktoré práve prežívajú, pretože krása nie je len o vzhľade, ale aj ako sa cítia oni sami. Pomôcť im spoznávať to krásne, čo z nich robí osobnosť. Ešte by som dodala, aby radšej nezačínali a neexperimentovali s diétami a nedelili si potraviny na dobré a zlé a nezakazovali ich v hlave, pretože to môže byť tiež jedným zo spúšťačov."


Ako sa tieto poruchy odzrkadlili na vašom psychickom zdraví?

 ,,Mávala som dlhodobé depresie, úzkosti, panické ataky, sociálnu fóbiu, dlhodobé problémy so spánkom, chronickú únavu, obsedantno-kompulzívnu poruchu, zhoršené myslenie, nutkavé myšlienky, precitlivenosť, podráždenosť a až výbušné stavy, kde som vôbec nedokázala pracovať s emóciami a zvládať ich a nenávidela som sa. Popravde, ešte doteraz žiaľ mávam občas temné myšlienky pri pohľade do zrkadla a nedokážem sa vždycky vidieť objektívne, ale už tomu hlasu nedávam silu nad tým, ako sa budem cítiť počas dňa. Sú ešte určité oblasti, na ktorých by som chcela zapracovať, keďže je to cesta a proces."


A čo vás zdravotný a fyzicky stav? Ako ste na tom boli, ako ste na tom teraz a s čím ešte stále musíte bojovať?

 ,,Vplyvom PPP mi vo veľkom vypadávali vlasy, závraty (mdloby),vysoký a zároveň nízky krvný tlak. Problémy s trávením a vyprázdňovaním (aj vplyvom preháňadiel a diuretík) - hlavne zápcha, rôzne intolerancie a alergie, pálenie záhy, častá krv v stolici. Rozhádzaná menštruácia a problémy so štítnou žľazou, zhoršená kvalita zubov, oslabená imunita, problémy s obličkami, zimomravosť. Momentálne ma trápi trávenie a vyprázdňovanie (čiže si musím dávať pozor na to, čo zjem), intolerancie a alergie na potraviny, štítna žľaza a obličky, zvyšok sa postupne časom nejak našťastie upravilo."



Chceli by ste niečo odkázať čitateľom?

 ,,Majme seba a svoje telo radi, vážme si samých seba a dávajme svojmu telu dostatok živín. Naučme sa vnímať samých seba ako krásnu a originálnu bytosť.  Všetko je to o zmierení sa so svojím telom a pochopením, že telo je náš domov, budeme v ňom celý život a je iba naše. Svoje vyliečenie nosíme v sebe! Nikto ti nepomôže, ak ty nebudeš chcieť pomôcť sám sebe. Je to postupný proces. Napriek zlyhaniam sa však nesmieme poddávať a malými krôčikmi napredovať za uzdravením. Neexistuje rýchly návod na dokonalý výsledok ale iba počet zlyhaní a pokusov, ktoré ťa posunú vpred, je to celé vlastne o tvojej vytrvalosti, láske k sebe a životu a dôležite je vtom procese vydržať. Ale hlavne si ver a pôjde to a dokážeš všetko, je to len v tvojich rukách, treba proste bojovať a nevzdávať sa a chce to trpezlivosť, disciplínu, vieru a odhodlanie."



 To, čo si z tohto rozhovoru odnesieme je na každom z nás. My sa každopádne chceme vrelo poďakovať Marcele, že bola ochotná sa nám otvoriť, ponúknuť nám jej perspektívu na poruchy príjmu potravy, liečbu a že nám dovolila nahliadnuť do jej pocitov a myšlienok.